Mám rada TMU
POLNOC u čerstvo vypusteného rybníka. Vytiahla ma von nespavosť, túžba po čerstvom vzduchu a dotyku prvého mrazu na tvári.
Ako som kráčala hlbšie do lesa pohlcovala ma TMA, usadená niekde medzi nebom a zemou. Osvit luny totiž rozžiaroval zlatavý koberec popadaného lístia. Blízko rybníka tma pohlcovala viac. Len v odrazoch dovoľovala uzrieť obnažené dno. Silný vietor. Vetve aj nebo v pohybe.
Bolo mi príjemne a prirodzene v tej tme. Keď som sa vrátila domov, nechcelo sa mi rozsvietiť. Pohybovala som sa v prítmí a vnímala ako si moje telo presne pamätá vzdialenosti, tvary, a pohybuje sa veľmi dôverne. V tichosti noci mali tie chvíle magický nádych.
Keď som neskôr skúsila rozsvietiť, svet akoby zovšednel a s ním aj moje vnímanie. Všetko bolo zrazu až príliš zreteľné. Z priestoru sa vytratila hĺbka a tajomstvo.
TMA, ako by bola strážkyňou tajomstva, toho čo je tušené a prítomné nezrejmým, ale silným spôsobom. Aj preto mám rada toto tmavé obdobie. Sprístupňuje tušenie. Intuitívnu kvalitu vnímania. Vonkajších vnemov, čo upútavajú svojou intenzitou ubúda. Dá sa tušiť. Dá sa nechať vyjavovať z tmavých, šedivých, hnedých pozadí to, čo rezonuje s vnútornými svetmi, to čo oslovuje. V tom zažívam a užívam dar Novembra - Listopadu a Decembra - Prosince. V DOVOLENÍ SI SPRÍSTUPNIŤ SA TME. Či už len tým, že nie vždy večer rozožnem svetlo. Možno len zapálim sviečku, a nechám sa pozvať tmavým priestorom, k rozšíreniu.
Listopad 2023, Lenka Sabolčáková